MUDr. Boris Pekárek (1978)

Po promócii na LF UK v roku 2002 v Bratislave nastúpil na Internú kliniku FN Trnava, kde pracoval do roku 2010. Od roku 2010 do súčasnosti pracuje na Oddelení gastroenterológie a endoskopie Národného onkologického ústavu v Bratislave. V roku 2008 spravil atestáciu z gastroentero­lógie a hepatológie a v roku 2010 obhájil PhD. na Fakulte verejného zdravotníctva Trnavskej univerzity s prácou skúma­júcou vplyv bezlepkovej diéty na celia­tikov diagnostikovaných s nadváhou a obezitou. Medzi jeho hlavné záujmy patrí terapeutická endoskopia, endoskopická diagnostika prekanceróznych lézií a včasných malignít a celiakia. Je autorom a spoluautorom 21 publikácií v časopisoch, spoluautorom dvoch knižných publikácií a Metodického listu Ministerstva zdravotníctva pre diagnostiku a liečbu celiakie. V roku 2011 urobil prvé zdokumentované a prezentované ESD na Slovensku. Je členom SGS, ESGE a členom výboru onkologickej sekcie SGS. Žije v Trnave s manželkou a dvomi deťmi.

1. Co nejvíce oceňujete na Slovenské gastroenterologické/hepatologické odborné společnosti?

Určite oceňujem prevažujúcu priateľskú atmosféru a kolegialitu. Takisto je na mieste spomenúť stále kvalitnejšie domáce podujatia v úzkej spolupráci s českými kolegami i pravidelnú účasť významných zahraničných hostí na nich. Pole možností pre mladých sa v našej spoločnosti tiež rozširuje.

2. Kde spatřujete největší rezervy v činnosti této společnosti?

Myslím, že doterajší systém hodnotenia zdravotnými poisťovňami mnohé časti našej práce nedoceňuje a niektoré vôbec nepozná a neprepláca. Je to vec, ktorá brzdí rozvoj v centrách i rajónnych ambulanciách. Podľa mňa je vhodné začať aj dialóg na užšiu spoluprácu medzi jednotlivými centrami vo vedeckých projektoch i vo vzdelávaní gastroenterológov.

3. Pokud byste byl členem výboru odborné společnosti, jaké změny byste prosazoval?

Mojím snom je podporiť zriadenie aspoň jedného tréningového endoskopického centra na Slovensku a vytvorenie možností „hands on“ stáže dostupnej pre všetkých bežných praktických gastroenterológov i začínajúcich endoskopistov. Takisto som veľkým zástancom čím užšej spolupráce so skvelými českými pracoviskami aj inými centrami v Európe.

4. Jaký je Váš názor na odbornou úroveň domácí gastroenterologie/hepatologie v mezinárodním srovnání?

Ide o to, čo a s kým porovnávame. Diagnostika a liečba IBD alebo celiakie je u nás napr. na výbornej úrovni. V lekárni už niekoľko rokov máme dostupné a zo zdravotného poistenia čias­točne hradené základné bezlepkové potraviny, čo nemajú v mnohých vyspelých štátoch vrátane Českej republiky. Na druhej strane myslím, že na Slovensku nie je napr. na žiadnom pracovisku zabezpečená nepretržitá ERCP príslužba, takže si je ťažko predstaviť, čo sa deje s ­akút­nymi cholangitídami a biliárnymi pan­kreatitídami diagnostikovanými v „nesprávnej dobe“. Nefunguje centralizácia ani vysoko odborných výkonov, takže do endoskopickej resekcie veľkého útvaru sa niekedy pustí človek, ktorý s tým nemá žiadne, alebo má minimálne skúsenosti a často zbytočne skomplikuje ďalšie riešenie. Podobná situácia je v chirurgii, keď ezofagektómiu, gastrektómiu alebo pankreatektómiu robia aj chirurgické pracoviská s 1–3 výkonmi ročne s obrovským dosahom na pacienta. V porovnaní s ostatnými štátmi EÚ je veda a výskum našou slabinou. Svetlým príkladom s porovnateľnými pomermi je pracovisko vo Frýdku-Místku, kde dokonca v podmienkach malého mesta dokážu skĺbiť klinický výskum s kvalitnou praxou.