Hlavným cieľom tejto štúdie bolo porovnanie výskytu bakteriálnych a mykotických (preukázaných či pravdepodobných) infekcií pred substitučnou imunoglobulínovou terapiou a po nej.
Medzi ďalšie ciele patrilo porovnanie SCIG a IVIG so zameraním na:
Do štúdie boli zaradení pacienti starší ako 18 rokov s CLL v akejkoľvek fáze liečby, ktorým bola IGRT podávaná najmenej 3 mesiace a zároveň nedostávali konkomitantnú imunosupresívnu medikáciu okrem terapie CLL. Výber medzi SCIG a IVIG bol v kompetencii ošetrujúceho lekára, hodnotenie koncentrácie Ig v sére potom prebehlo do 3 mesiacov pred začatím terapie (baseline) a potom 3., 6. a 12. mesiac počas IGRT. IVIG boli podávané každé 3 alebo 4 týždne.
Analyzované boli dáta celkovo 116 pacientov s mediánom veku 69 rokov, z 54 % šlo o mužov. Medián času od diagnózy CLL k začatiu IGRT bol 10 rokov, zároveň 91 % pacientov už bolo po aspoň jednej línii liečby CLL, z toho 78 % bola podávaná monoklonálna protilátka anti-CD20, 25 % užívalo ibrutinib a 3,4 % dostávalo venetoklax. Z hľadiska prognostických faktorov malo 16 % pacientov mutáciu či deléciu TP53 a 48 % nemutovaný IGVH.
V skupine IVIG bolo zahrnutých 49 chorých, v skupine SCIG 88 pacientov vrátane 28, u ktorých prebehol switch z IVIG. Obe skupiny boli z hľadiska klinických aj biologických faktorov porovnateľné, s výnimkou veku (účastníci dostávajúci SCIG boli starší). Podávané boli 2 formy SCIG, a to 16 % formulácie a 20 % formulácie. Medián mesačnej dávky imunoglobulínov bol 15,0 g/l pri IVIG a 18,8 g/l pri SCIG (p < 0,0001).
Koncentrácia IgG v sére sa zvýšila v oboch skupinách, pri meraní v 6. a 12. mesiaci však bola vyššia u pacientov, ktorým boli podávané SCIG (medián ∼ 6 g/l), pričom neboli rozdiely medzi zvolenou formuláciou SCIG. Koncentrácie IgA a IgM zostali stabilné.
Celkovo bolo zaznamenaných 254 infekcií, z toho 94 % bakteriálnych a 6 % mykotických. Najčastejšie išlo o respiračné infekcie vrátane pneumónie. Počet infekcií v SCIG skupine počas liečby poklesol (z 2,59 na 1,42 udalosti/pacientorok), naopak, v IVIG skupine stúpol (z 2,31 na 3,14 udalosti/pacientorok). Kumulatívne sa prvá infekcia vyskytla významne neskôr u jedincov, ktorí po 6 mesiacoch terapie dosiahli koncentrácie IgG > 6 g/l.
Celkovo 71 % pacientov ukončilo terapiu IVIG, a to z dôvodu prechodu na SCIG pre rekurentné infekcie (83 %), úmrtie (13 %) či reakcie na infúziu (4 %). Účastníci, ktorí prešli na SCIG, následne boli schopní dosiahnuť vyššie koncentrácie IgG (po aspoň 6 mesiacoch podávania) než tí, ktorí zostali na IVIG. V skupine SCIG ukončilo terapiu 36 % chorých, a to pre úmrtie (81 %) a opakované lokálne reakcie (19 %). Žiadny z účastníkov neprešiel zo subkutánnej formy na intravenóznu.
Z hľadiska bezpečnosti bola IGRT všeobecne dobre tolerovaná, nežiaduce príhody spojené s infúziou sa vyskytovali častejšie u pacientov na terapii IVIG. Početnosť hematómov nebola u chorých na terapii ibrutinibom v kombinácii IGRT zvýšená.
Pacienti na terapii subkutánnymi imunoglobulínmi v porovnaní s intravenóznymi dosiahli v retrospektívnej observačnej štúdii vyššie koncentrácie IgG v sére, menší počet nežiaducich príhod a nižší výskyt infekcií, najmä ak IgG v sére dosiahol ≥ 6 g/l.
(jala)
Zdroj: Visentin A., Molinari M. C., Pravato S. et al. A retrospective study on the efficacy of subcutaneous immunoglobulin as compared to intravenous formulation in patients with chronic lymphocytic leukemia and secondary antibody deficiency. Curr Oncol 2022; 30 (1): 274 − 283, doi: 10.3390/curroncol30010022.
