Podvrtnutie členka

Overview

Prakt. Lék. 2025; 105(4): 163–170 Členkový kĺb predstavuje kľúčovú štruktúru v biomechanike chodidla, zabezpečujúcu stabilitu tela pri každodenných aktivitách. Podvrtnutie členka, najčastejšie laterálne, patrí medzi bežné zranenia v športe, predovšetkým u bežcov a vojakov, ktorí sú vystavovaní náročným podmienkam. Najčastejšie sú pri podvrtnutí členka zranené ligamenózne štruktúry. Podvrtnutie členka môže zahŕňať zranenie mediálnej, laterálnej a hornej oblasti členka. Po akútnom podvrtnutí členku sú prítomné bežné symptómy ako bolesť, opuch a ekchymóza, ktoré môžu prispieť k zníženej pohyblivosti a funkcii. Prolongované problémy s členkom môžu viesť k funkčným obmedzeniam alebo postihnutiu, poúrazovej osteoartritíde a chronickej instabilite členka. Rehabilitácia hrá rozhodujúcu úlohu pri obnove funkcie po podvrtnutí členka. Dobre navrhnutý rehabilitačný proces je zároveň dôležitý pre prevenciu možných komplikácií, ktoré môžu vzniknúť po tomto zranení.

Klíčová slova:

rehabilitácia – podvrtnutie členka – zranenia členka

ÚVOD

Členkový kĺb je zložitý kĺb, ktorý tvorí základnú štruk túru chodidla a zohráva kľúčovú úlohu pri udržiavaní stability tela počas každodenných aktivít. Komplex nosť štruktúry členkového kĺbu a jeho okolité väzy sú základom jeho normálnej funkcie (10). Podvrtnutie členka patrí medzi časté zranenia pohybového aparátu. Účasť na fyzických aktivitách je spojená s prirodze ným rizikom akútnych aj chronických zranení členka. Častý výskyt podvrtnutia je pri športe (16). Podvrtnutie členka sa často vyskytuje u bežcov, najmä u tých, ktorí behajú na nerovnom povrchu (21). Častý výskyt pod vrtnutia členka je aj vo vojsku, kde sú vojaci vystave ní vysokým fyzickým nárokom a náročným terénnym podmienkam (7, 13). Vojenský výcvik často zahŕňa behanie, skákanie, rýchle zmeny smeru a presuny cez nerovný a nepredvídateľný terén, čo výrazne zvyšuje riziko úrazov členka (19). Vysoký výskyt je aj u taneční kov (56). Okrem toho častý výskyt podvrtnutia členku je aj u detí (54).

Najčastejším typom podvrtnutia členka je laterálne podvrtnutie. Menej častým typom je tzv. vysoké pod vrtnutie členka (60). Podvrtnutie členka môže zahŕňať zranenie mediálnej, laterálnej a hornej oblasti členka (17). Biomechanické štúdie naznačujú, že opakujúce sa laterálne podvrtnutie členka často zahŕňa nadmernú inverziu a vnútornú rotáciu pri prvotnom kontakte s povrchom (63). Pri laterálnom podvrtnutí členka je najčastejšie zranené predné talofibulárne ligamentum (ATFL), nasledované kalkaneofibulárnym ligamentom (CFL) a menej často je zranený zadné talofibulárne li gamentum (PTFL). ATFL je najzraniteľnejší zo skupiny laterálnych ligament členka, pretože má najnižšiu nosnosť, pri ktorej dôjde k jeho natrhnutiu. Jeho natrhnu tie oslabuje stabilitu členka pri prednom posune, vnú tornej rotácii a plantárnej flexii (41).

Diagnóza podvrtnutia členka zahŕňa klinické vyšet renie a využitie zobrazovacích metód, ako sú MRI, CT a ultrazvuk, ktoré umožňujú presné posúdenie rozsahu poškodenia (34, 42, 47). Po akútnom podvrtnutí členku sú bežné symptómy ako bolesť, opuch a ekchymóza, ktoré môžu prispieť k zníženej pohyblivosti a funkcii. Prolongované problémy s členkom môžu viesť k funkčným obmedzeniam alebo postihnutiu, poúrazovej osteoartritíde a chronickej instabilite členka (40, 55). V niektorých prípadoch sa po prekonaní podvrtnutia členka môže objaviť tendinopatia Achillovej šľachy (51).

Podvrtnutie členka je spojené s vysokými spoločen skými a ekonomickými nákladmi, ktoré zahŕňajú diagnostiku, liečbu a stratu pracovnej produktivity v závislosti od závažnosti zranenia (12). Liečba podvrtnutia členka zahŕňa multidisciplinárny prístup odborníkov zapojených do starostlivosti o pacientov.

Natrhnutie ligament môže nastať v mieste ich proxi málneho úponu, v strednej časti alebo v distálnom úpone (9). Závažnosť podvrtnutí sa klasifikuje do troch stupňov (40):

• stupeň 1: Mierne natiahnutie alebo drobné natrhnu tie ligament s minimálnym opuchom a bolesťou, bez výrazného vplyvu na stabilitu členku

• stupeň 2: čiastočné natrhnutie ligament, stredne sil ná bolesť, opuch a pocit instability pri zaťažení

• stupeň 3: úplné pretrhnutie ligament, výrazná bo lesť, opuch a instabilita členku

 

MECHANIZMUS PODVRTNUTIA ČLENKU

Pacient často popisuje mechanizmus úrazu ako náhle, rýchle prevrátenie s vnútornou rotáciou nohy a členka, a to nezávisle od uhla pohybu v sagitálnej rovine. Tento typ mechanizmu, pri ktorom dochádza k inverzii a rotácii, často vedie k poškodeniu ligament na laterálnej strane členkového kĺbu, najmä pri športových a pohybovo náročných aktivitách (46, 68).

Mechanizmy zranenia syndesmózy členkových väzov sú však komplexnejšie a menej jednoznačné. Zranenie syndezmózy nastáva najčastejšie pri kombinácii von kajšej rotácie chodidla a everzie talu, prípadne pri nadmernej dorzálnej flexii členka. K týmto zraneniam tiež často dochádza pri športe, kde sa vyskytujú rotačné po hyby a vysoká miera namáhania dolných končatín, ako napríklad pri futbale, basketbale či lyžovaní (12).

RIZIKOVÉ FAKTORY VZNIKU

Existujú viaceré rizikové faktorov, ktoré môžu zvyšovať pravdepodobnosť tohto zranenia. Medzi hlavné rizikové faktory patria vnútorné a vonkajšie faktory. Medzi vnútorné rizikové faktory patrí anatomická stavba a biomechanika pohybu nohy. Oslabené ligamenta alebo hypermobilita kĺbov môžu prispieť k zvýšenému riziku podvrtnutia (26, 61). Ľudia s vysokou klenbou chodidla alebo plochými nohami môžu byť náchylnejší na vznik instability členka (44, 48). V štúdii od Saki et al. (14) testovali výskyt anatomických rizikových faktorov pre vznik podvrtnutia členka. Predchádzajúci výskyt podvrtnutia členku (p < 0,001), zvýšený pohyb navikulárnej kosti (p  < 0,001) a hyperextenzia kolena (OR = 1,881, p = 0,002) boli pozitívne spojené s podvrt nutím členka. Dôležitým rizikovým faktorom pre vznik zranenia je aj znížená propriocepcia (38). K rizikovým faktorom prispieva aj vek a pohlavie, pričom mladí ľudia a adolescenti sú vo väčšom riziku kvôli vyššej po hybovej aktivite. Niektoré štúdie poukazujú na to, že ženy môžu byť náchylnejšie na podvrtnutie člnka kvôli rozdielom v anatómii a biomechanike (30, 66).

Zvýšená telesná hmotnosť môže tiež klásť väčší tlak na členkový kĺb, čo zvyšuje riziko zranenia (2, 62). Medzi vonkajšie rizikové faktory patrí nevhodná obuv, najmä topánky s vysokými podpätkami alebo bez dostatočnej podpory členka. Typ povrchu, po ktorom sa človek pohybuje, je tiež významný rizikový faktor –⁠ nerovné alebo klzké povrchy môžu zvyšovať riziko straty rovnováhy a podvrtnutia členka (15). Športové aktivity, pri ktorých sa často mení smer, ako basketbal, futbal alebo tenis, sú takisto rizikovejšie pre členok. Ne dostatočné rozcvičene pred fyzickou aktivitou rovnako zvyšuje riziko, pretože svaly a ligamenta nie sú dosta točne pripravené na náhle pohyby. Obmedzená dor zálna flexia je považovaná za významný rizikový faktor pre podvrtnutie členka, kde sú vyžadované rýchle zme ny smeru, beh, doskoky a rotačné pohyby (32, 35, 36). Obmedzený rozsah pohybu do dorzálnej flexie členka po jeho podvrtnutí sa považuje za predispozičný faktor pre opakované podvrnutia členka, pretože znížená dorzálna flexia bráni členku dosiahnuť uzavretú polohu a udržiava ho v nadmerne supinovanej polohe.

The Ottawa Ankle Rules

Tieto klinické kritériá pomáhajú rozhodnúť, či pacient so zranením členka alebo nohy potrebuje röntgenové vyšetrenie na vylúčenie zlomeniny (27, 39). Podľa Ot tawských pravidiel je röntgenové vyšetrenie odporú čané v týchto prípadoch: Ak pacient pociťuje bolesť –⁠ v oblasti od členka smerom nahor do výšky približ ne 6 cm mediálne a laterálne (obr. 1). Ďalej je röntge nologické vyšetrenie potrebné, ak je prítomná bolesť v oblasti chodidla, konkrétne pri palpácii os naviculare na vnútornej strane chodidla alebo na piatej záprstnej kosti, ktorá sa nachádza na vonkajšej strane chodidla. Posledná časť vyšetrenia zahŕňa vyšetrenie chôdze, ak pacient po zranení nie je schopný zaťažiť končatinu a vykonať aspoň štyri kroky.

Talar tilt test

Talar tilt test je klinický test používaný na hodnotenie členka, používa sa najmä na detekciu poškodenia liga ment. Pri vykonávaní testu pacient sedí na vyšetrova com stole s uvoľnenou dolnou končatinou a vyšetrova teľ stabilizuje lýtko jednou rukou. Pri hodnotení ATFL vyšetrujúci uchopí nohu pacienta a spraví plantárnu f lexiu a následne inverziu. Pri hodnotení CFL vyšetrujú ci uchopí nohu pacienta a uvedenie nohu do neutrálnej pozície a následne urobí inverziu a everziu (obr. 2). Pre posúdenie PTFL urobí vyšetrujúci pasívne dorziflexiu a následnú inverziu. Pozitivitu testu teda značí nadmer ný pohyb alebo bolesť. Podľa Hertela et al. (22) má talar tilt test citlivosť 50 % a špecificitu 88 % pri diagnostiko vaní laterálnych podvrtnutí členka.

Predná zásuvka

Predná zásuvka je klinický test používaný na posúde nie stability členka a diagnostiku poškodenia ATFL. Po čas testu leží pacient na chrbte na vyšetrovacom stole s uvoľneným členkom. Vyšetrujúci fixuje dolnú časť tí bie jednou rukou a druhou rukou uchopí pätu (obr. 3).

Potom aplikuje ťah smerom dopredu na pätu a jemne posúva chodidlo dopredu, pričom sleduje, či dochádza k abnormálnemu posunu chodidla. Ak sa členok po hybuje viac dopredu než obvykle, test je považovaný za pozitívny, čo môže naznačovať poškodenie ATFL. Naopak, ak je pohyb minimálny alebo žiadny, môže to znamenať stabilný väz a nepravdepodobné poškode nie ATFL. Sengsin et al. (57) zistili, že v porovnaní s ul trazvukom na hodnotenie ruptúry laterálnych ligament členka mala predná zásuvka senzitivitu 27 % a špecifici tu 87 %, čo naznačuje, že test efektívne vylučuje insta bilitu, ale nemusí ju spoľahlivo potvrdiť.

FUNKČNÉ VYŠETRENIE PACIENTA

Foot and Ankle Ability Measure (FAAM)

FAAM je diagnostický nástroj určený na hodnotenie funkčnosti a obmedzení v oblasti členku a chodidla. Tento dotazník je špecificky rozdelený do dvoch častí: Aktivity denného života a FAAM Sport –⁠ časť zameraná na športové aktivity. FAAM umožňuje vyhodnotiť, do akej miery sú schopní vykonávať bežné denné činnosti a športové aktivity (18).

Státie na jednej nohe po určitý čas

Pacient prekríži ruky na hrudi a snaží sa stáť čo najdlh šie na zranenej nohe, počas toho sa druhá končatina nesmie dotknúť podlahy. Pomocou stopiek sa meria, ako dlho dokáže udržať rovnováhu, až kým sa rovnová ha stratí a druhá noha sa dotkne podlahy. Výsledok sa porovnáva s druhou nohou.

Ruptúra mediálneho ligamenta

Komplex mediálnych ligament členka je nevyhnutný pre stabilitu členkového kĺbu (45). Zranenie mediálne ho ligamenta v členku, známeho aj ako zranenie del tového ligamenta, je úraz, pri ktorom dochádza k po škodeniu silného ligamenta na mediálnej strane členka (49). Deltové ligamentum je komplexný väzivový sys tém, ktorý sa skladá z viacerých častí (tibiotalárne, ti biokalkaneárne a tibionavikulárne ligamentum) a zod povedá za stabilizáciu členka z mediálnej strany. Toto ligamentum bráni nadmernej everzii a zabezpečuje stabilitu pri pohyboch do strán. Kompletné poškode nia oboch vrstiev, povrchovej aj hlbokej, je takmer vždy spojené so sprievodnými léziami (49).

Medzi príznaky ruptúry mediálneho ligamenta patrí bolestivosť a opuch na vnútornej strane členka, ktoré sa môžu zhoršovať pri pohybe, prítomnosť ekchymózy, v dôsledku poškodenia tkaniva a krvácania, pocit insta bility členka, najmä pri zaťažení a obmedzený rozsah pohybu. K ruptúre mediálneho ligamenta dochádza najčastejšie v dôsledku silných vonkajších síl pôsobia cich na členok, ako sú everzia/pronácia, vonkajšia rotá cia a abdukcia. Tieto mechanizmy sa môžu objaviť pri športoch alebo pri náhlom nesprávnom došľape, kedy dôjde k preťaženiu členka a jeho vytočeniu smerom von (11).

Zranenia syndezmózy

Zranenia syndezmózy predstavujú poškodenie syn dezmotickej väzby, ktorá spája fibulu a tíbiu. Táto väzba je dôležitá pre stabilitu členka a umožňuje kostiam pohybovať sa správne voči sebe. Syndezmóza sa môže poškodiť rôznymi spôsobmi, vrátane natiahnutia, čias točného alebo úplného natrhnutia ligament (64, 69). To sa môže stať pri priamom údere do oblasti člen ka, pri násilnom otočení nohy, čo je časté pri určitých športoch ako futbal, rugby alebo lyžovanie. Symptómy zranenia syndezmózy zahŕňajú bolesť, opuch, obme dzený pohyb v členku a aj instabilitu v oblasti postih nutého členka (1, 69). Diagnostika zranení syndezmózy zvyčajne zahŕňa klinické vyšetrenie a zlatý štandard predstavuje vyšetrenie pomocou MRI (6). Liečba zra nenia syndezmózy závisí od závažnosti poškodenia. Návrat k normálnej aktivite alebo športu po zranení syndezmózy vyžaduje postupnú rehabilitáciu na obno venie sily, flexibility a stability v členku.

Squeeze test

Squeeze test je diagnostický test určený na identifi káciu zranenia syndezmózy členka. Pri vykonaní testu pacient leží na chrbte. Vyšetrujúci stláča tíbiu a fibulu smerom dovnútra (obr. 4). Tento tlak vyšetrujúci apliku je smerom nadol k členku. Ak pacient pri tomto manévri pociťuje bolesť v oblasti syndezmózy, test sa považuje za pozitívny a môže naznačovať zranenie syndezmózy. Sman et al. (58) skúmali validitu squeeze testu a zistili, že jeho senzitivita pri diagnostike zranenia syndesmó zy je 26 %, zatiaľ čo špecificita dosahuje 88 %.

Test dorzálnej flexie s extrarotáciou

Pri tomto teste pacient sedí a vyšetrujúci urobí dorzál nu flexiu členka a následne externú rotáciu členka. Ak pacient pociťuje bolesť v oblasti syndezmózy, test je považovaný za pozitívny, čo môže indikovať zranenie syndezmózy. Podľa Sman et al. (58) má senzitivitu 63 % a špecificitu 71 %.

CHRONICKÁ INSTABILITA ČLENKOVÉHO KĹBU

Opakované zranenia môžu postupne viesť k chronickej instabilite členka (CAI), ktorá sa prejavuje pocitom neistoty a „vyskakovania“ členka pri bežných pohyboch, najmä na nerovnom povrchu (3, 29, 33). Chronická in stabilita je stav, ktorý sa prejavuje opakujúcimi sa po citmi „podkĺznutia“ členka a pretrvávajúcimi probléma mi, ako sú bolesť, slabosť, obmedzený rozsah pohybu a znížená funkčnosť členka. Chronická instabilita môže výrazne ovplyvniť kvalitu života, obmedziť schopnosť vykonávať športy alebo fyzickú aktivitu a zvýšiť riziko degeneratívnych zmien v kĺbe (24). S vysokou mierou opätovného zranenia po akútnom laterálnom pod vrtnutí členka je spojený vývoj chronickej instability členka, ktorá sa vyznačuje zvýšenou mechanickou in stabilitou, čo narúša schopnosť vykonávať pohybové aktivity. Chronická instabilita členka sa môže rozvinúť po prvotnom podvrtnutí členka, pri viacerých zrane niach tej istej štruktúry alebo v dôsledku iných mecha nizmov, čo nakoniec vedie k nedostatočnosti laterálne ho komplexu ligament členka (24) . Typickým prejavom sú opakované podvrtnutia členka, ktoré pretrvávajú aj viac ako 12 mesiacov po pôvodnom úraze. U pacientov s chronickou instabilitou je často zhoršená propriocep cia, zhoršená oslabená neuromuskulárna a posturálna kontrola a tiež svalová slabosť (53). Chronická instabi lita členka sa teda často vyvíja ako dôsledok opakova ných podvrtnutí a nedostatočnej rehabilitácie po pr votnom zranení.

Potenciálne najviac znepokojujúcim dlhodobým dô sledkom zranení podvrnutia členka je rozvoj posttrau matickej osteoartritídy, ktorý môže byť akcelerovaný chronickou instabilitou členka. Medzi možné objektivi začné testy patrí: The Ankle Instability Instrument (AII), The Cumberland Ankle Instability Tool (CAIT) (25) a The Identification of Functional Ankle Instability (IdFAI) (20).

Ankle GO protokol

Ankle GO protokol je rehabilitačný záťažový test urče ný na testovanie funkčnosti a posúdenie pripravenosti pacienta na návrat k bežným alebo športovým aktivi tám po zranení členka, predovšetkým po laterálnom podvrtnutí. Tento protokol kombinuje funkčné testy a sebahodnotiace dotazníky na posúdenie schopnosti pacienta zvládať fyzickú záťaž a monitoruje jeho po krok počas rehabilitácie. V rámci Ankle GO protokolu sú využívané funkčné testy zamerané na dynamickú stabilitu a kontrolu rovnováhy, ako sú bočné skoky, státie na jednej nohe, osmičkový test, balančný test, ktoré hodnotia schopnosť členka zvládať rôzne nároč né pohyby. Súčasťou protokolu je aj sebahodnotenie, kde pacient pomocou dotazníkov ako Foot and Ankle Ability Measure (FAAM) a Ankle Ligaments Reconstru ction-Return to Sport after Injury (ALR-RSI) vyjadruje subjektívny pocit stability, obavy, prítomnosť bolesti a obmedzenia v každodennom živote a športových aktivitách. Výsledné skóre z testov a sebahodnotenia po skytuje obraz o funkčnom stave členka –⁠ vyššie skóre znamená lepšiu stabilitu a pripravenosť na návrat k fy zickej aktivite. V štúdii od Picot et al. (50) hodnotili va liditu Ankle Go protokolu. Vnútorná konzistencia skóre bola dobrá (Cronbachov koeficient alfa 0,79). Spoľah livosť test-retest bola vynikajúca (korelácia koeficientu v rámci triedy = 0,99) s minimálnou zistiteľnou zmenou 1,2 bodu. Dvojmesačné skóre bolo signifikantne niž šie ako štvormesačné skóre a skóre kontrolnej skupiny (7,7 ± 4, 13,9 ± 4,6 a 19,6 ± 3,4 bodu, p <  0,01). Hod noty Ankle-GO protokolu boli tiež významne lepšie u pacientov, ktorí sa vrátili na úroveň pred zranením po 4 mesiacoch v porovnaní s tými, u ktorých sa tak nesta lo (p < 0,01).

Test skokov do strany na jednej nohe

Tento test zahŕňa desať skokov do strany (laterálne a mediálne) tak rýchlo, ako je to možné, medzi dvoma značkami, ktoré sú od seba vzdialené 30 cm. Prvý skok je vždy smerom von. Ak sa testovaný dotkne čiary, ten to skok sa nepočíta. Tento test sa vykonáva po dobu 10 sekúnd (obr. 5).

Osmičkový test

Účastník čo najrýchlejšie skáče po jednej nohe okolo dvoch kužeľov vzdialených 5 m od seba. Vykonáva dve po sebe idúce kolá (na celkovú vzdialenosť 20 m). Ideál ne sa snažíme splniť úlohu za menej ako 13 sekúnd. Na základe predchádzajúcej štúdie v rámci Ankle GO proto kolu autori pripisovali 1 plusový bod, ak pri danom úkone nebola pociťovaná instabilita a bolesť členku (obr. 6). Podrobnejšie je všetko popísané v zmienenej štúdii.

Akcelerovaná rehabilitácia

Rehabilitácia založená na cvičení znižuje riziko opätov ného zranenia po akútnom vyvrtnutí členka v porov naní so samotnou bežnou starostlivosťou (5). Akcelero vaná rehabilitácia pri podvrtnutí členka je terapeutický prístup zameraný na urýchlenie návratu pacienta k bež ným aktivitám a športovým činnostiam s dôrazom na bezpečnosť a prevenciu opätovného zranenia. Tento typ rehabilitácie kombinuje cvičenie s progresívnym zaťažovaním. Terapia sa začína čo najskôr po úraze, často po zvládnutí akútnej fázy. V rámci rehabilitácie sa postupne pridávajú cvičenia so zvyšujúcou sa intenzi tou, zamerané na rozvoj sily, stability a mobility členka. Dôležitým aspektom je proprioceptívny tréning, ktorý zlepšuje rovnováhu a kontrolu členka, čím znižuje ri ziko opakovaného zranenia. Okrem toho sa využívajú funkčné cvičenia, ktoré stimulujú bežné alebo športové aktivity, aby bol prechod k reálnym situáciám plynulý a bezpečný. Cieľom štúdie od Bleakley et al. (4) bolo porovnať akcelerovanú rehabilitáciu s včasným tera peutickým cvičením po akútnom podvrtnutí členka so štandardným prístupom zahŕňajúcim protekciu, odpo činok, ľad, kompresiu a eleváciu. Do štúdie bolo zahr nutých 101 pacientov s akútnym podvrtnutím členka prvého alebo druhého stupňa. Účastníci boli náhodne rozdelení do skupiny s akcelerovaným programom, ktorý zahŕňal včasné terapeutické cvičenie (cvičebná skupina), alebo do štandardnej skupiny, ktorá využívala protekciu, odpočinok, ľad, kompresiu a eleváciu (štandardná skupina). Primárnym ukazovateľom bola subjektívna funkcia členka (škála funkcie dolných kon čatín). Sekundárnymi ukazovateľmi boli bolesť v poko ji, bolesť pri aktivite, opuch a fyzická aktivita na začiatku a následne po 1, 2, 3 a 4 týždňoch po úraze. Funkcia členka a miera opakovaného zranenia boli hodno tené po 16 týždňoch. Celkový efekt liečby bol v pro spech cvičebnej skupiny (p = 0,0077); bol signifikantný v 1. týždni a v 2. týždni (4,92; 0,27 do 9,57; p = 0,0083). Úroveň aktivity bola výrazne vyššia v cvičebnej skupi ne, meraná časom chôdze (1,2 hodiny, interval spoľah livosti 95 % od 0,9 do 1,4 oproti 1,6 hodiny od 1,3 do 1,9), počtom krokov (5621 krokov, interval spoľahlivosti 95 % od 4399 do 6843 oproti 7886, od 6357 do 9416) a časom stráveným v činnosti nízkej intenzity (53 mi nút, interval spoľahlivosti 95 % od 44 do 60 oproti 76, od 58 do 95). Skupiny sa nelíšili v žiadnom ďalšom ča sovom bode pre bolesť v pokoji, bolesť pri aktivite ani opuch. Miera opakovaného zranenia bola 4 % (dvaja v každej skupine). Akcelerovaný cvičebný protokol v prvom týždni po podvrtnutí členka zlepšil funkciu členka; skupina, ktorá dostávala túto intervenciu, bola v tomto týždni aktívnejšia než skupina, ktorá dostávala štandardnú starostlivosť.

Proprioceptívny tréning

Na prevenciu a rehabilitáciu zranení členkov sa často využívajú špeciálne cvičenia na zlepšenie neuromusku lárnej koordinácie (8). Proprioceptívny tréning je špeci f ický druh cvičenia zameraný na zlepšenie propriocep cie. V prevencii podvrtnutia členka je proprioceptívny tréning kľúčový, pretože zlepšuje stabilitu a koordináciu svalov v oblasti členku. Pri podvrtnutí členka často dochádza k poškodeniu ligament, čo oslabuje proprio cepciu. Toto oslabenie môže zvyšovať riziko ďalších zranení, keďže nervová sústava nedostáva dostatočne kvalitné informácie o polohe členka. Proprioceptívne cvičenie zahŕňa rôzne cvičenia, ktoré sú zamerané na stabilitu, koordináciu a svalovú reakciu.

V štúdii od Rivera et al. (52) testovali účinnosť proprio ceptívneho tréningu v prevencii podvrtnutia členka. Do analýzy zahrnuli sedem štúdií s celkovým počtom 3726 účastníkov. Bez ohľadu na históriu podvrtnutia členka mali účastníci zníženú mieru výskytu podvrt nutia členka (relatívne riziko [RR] = 0,65, 95% interval spoľahlivosti [CI] = 0,55, 0,77; počet potrebný na liečbu [NNT] = 17, 95% CI = 11, 33). U osôb s históriou pod vrtnutí členka proprioceptívny tréning preukázal zníženie opakovaných podvrtnutých členka (RR = 0,64, 95% CI = 0,51, 0,81; NNT = 13, 95% CI = 7, 100). Propriocep tívne cvičenie ako primárne preventívne opatrenie pre ukázalo významné výsledky (RR = 0,57, 95% CI = 0,34, 0,97; NNT = 33, 95% CI = 16, 1000). V meta-analýze od Wong et al. (65) hodnotili účinnosť proprioceptívneho tréningu. Sedemnásť štúdií spĺňalo kritériá zaradenia. Proprioceptívny tréning preukázal lepší účinok na prevenciu budúcich podvrtnutí členka v porovnaní s kontrolnou skupinou (pomerné riziko = 0,59, p <  0,001), silnejší preventívny účinok bol pozorovaný u pacientov s podvrtnutím členka v podskupinovej analýze (po merné riziko = 0,49, p = 0,02).

ZÁVER

Rehabilitácia zohráva kľúčovú úlohu pri zotavovaní sa z podvrtnutia členka. Správne vedený rehabilitačný proces je dôležitý aj pre prevenciu potenciálnych komorbidít, ktoré môžu sprevádzať podvrtnutie členka. Rehabilitácia, ktorá zahŕňa kombináciu viacerých mo dalít, vedie k zlepšeniu sily, stability a rozsahu pohybu. Efektívne naplánovaná a dôsledne vykonaná rehabili tácia môže byť preto významným faktorom pre úplné zotavenie a návrat k športovým aktivitám po podvrt nutí členka.

Konflikt záujmov: žiaden.