Subkutánna imunoglobulínová terapia u pacientov so sekundárnou imunodeficienciou – dáta z reálnej klinickej praxe

Metodika štúdie a sledovaná populácia

Pre retrospektívnu štúdiu vykonanú v univerzitnej nemocnici v Padove boli použité klinické záznamy pacientov liečených medzi septembrom 2011 a februárom 2018. Analyzované boli dáta celkovo 131 chorých so SID (priemerný vek 70 rokov; 49,6 % žien) a 102 s PID (priemerný vek 52 rokov; 51,9 % žien) (pozri tab.). Medzi osobami so SID bolo celkovo 111 s hematoonkologickým ochorením (55 s chronickou lymfocytovou leukémiou, 22 s mnohopočetným myelómom a 34 s non-Hodgkinovým lymfómom) a 20 s hypogamaglobulinémiou navodenou imunosupresívami. Medzi jedincami s PID bolo celkovo 75 pacientov s bežnou variabilnou imunodeficienciou (CVID), 5 s izolovanou deficienciou podtriedy IgG, 2 s deficienciou IgA a podtriedy IgG, 1 s deficienciou antipneumokokových IgG, 17 s neklasifikovanou humorálnou imunodeficienciou a 2 s agamaglobulinémiou.

Pacienti so SID boli liečení SCIG priemerne 45,8 mesiaca, s PID 73,8 mesiaca. Liečba bola pri SID začatá v prípade hypogamaglobulinémie (< 6 g/l) a zvýšenej incidencie infekcií bez neutropénie vyžadujúcej podanie antibiotickej liečby (> 2 za posledných 12 mesiacov). Dávkovanie bolo upravené na základe cieľovej hladiny IgG (> 5 g/l) sprevádzanej minimálnou incidenciou infekcií.

Tab.  Vstupné demografické a klinické charakteristiky pacientov

Hodnotená bola účinnosť (minimálna hladina IgG v ustálenom stave a ročná incidencia infekcií bez neutropénie) a bezpečnosť (lokálne a systémové nežiaduce udalosti súvisiace s liečbou) subkutánnej imunoglobulínovej terapie. Za závažné infekčné komplikácie boli považované závažné bakteriálne infekcie vrátane sepsy, pneumónie, osteomyelitídy, septickej artritídy, viscerálneho abscesu, meningitídy alebo endokarditídy.

Výsledky

Priemerná vstupná hladina IgG bola u pacientov so SID 3,68 g/l a s PID 3,46 g/l. Počas liečby bola priemerná minimálna hladina IgG významne vyššia u chorých s PID než so SID (7,67 ± 1,45 g/l vs. 6,80 ± 1,71 g/l; p = 0,0002). Tzn. že v prípade PID bola na dosiahnutie porovnateľného biologického účinku potrebná vyššia priemerná mesačná dávka IgG  (309,31 ± 95,33 mg/kg vs. 251,94 ± 82,20 mg/kg; p < 0,0001). Rozdiel bol zrejmý aj medzi jednotlivými skupinami pacientov so SID, keď najvyššia hladina IgG bola u chorých s non-Hodgkinovým lymfómom.

Účinnosť bola hodnotená v podskupine doposiaľ neliečených pacientov, t. j. celkovo 85 so SID a 44 s PID. Ročná incidencia infekcií pred liečbou a po nej bola u pacientov s PID 3,69 ± 2,81/rok a 0,52 ± 1,18/rok; p < 0,0001. U chorých so SID došlo k poklesu z 1,01 ± 1,38/rok na 0,24 ± 0,44/rok; p < 0,0001, t. j. bez štatisticky významného rozdielu v porovnaní s jedincami s PID.

Celkovo 14 pacientov s PID a 6 so SID hlásilo mierne nežiaduce udalosti súvisiace s liečbou: lokálny exantém (n = 10), bolestivosť v mieste vpichu (n = 3), cefaleu (n = 3), nauzeu (n = 3), zimnicu (n = 2), febríliu (n = 2) a kožnú infekciu v mieste vpichu (n = 1). Neboli hlásené žiadne vážne nežiaduce udalosti súvisiace s liečbou a žiadny pacient nemusel liečbu prerušiť.

Záver

Subkutánna imunoglobulínová terapia je rovnako účinná, čo sa týka zníženia incidencie infekcií u pacientov s primárnymi a sekundárnymi humorálnymi imunodeficienciami, a to nezávisle od základného ochorenia.

(mafi)

Zdroj: Cinetto F., Neri R., Vianello F. et al. Subcutaneous immunoglobulins replacement therapy in secondary antibody deficiencies: real life evidence as compared to primary antibody deficiencies. PLoS One 2021; 16 (3): e0247717, doi: 10.1371/journal.pone.0247717.

VV-MEDMAT-99005