editorial

Pred 300 rokmi sa narodil Immanuel Kant (1724-1804), jeden z nejvýznamnejších západoeurópských mysliteľou.

300. výročie narodenia Immanuela Kanta (1724–1804), jedného z najvýznamnejších západoeurópskych mysliteľov, si v minulom roku pripomenul celý filozofický svet. Aj vo svete medicíny by sme si mali Kanta pripomenúť, pretože medicína a filozofia kráčali dejinami vždy veľmi blízko. Spočiatku to bola predovšetkým hippokratovská tradícia, ktorá chápala profesiu lekára úzko prepojenú s profesiou filozofa. Aj legendárny rímsky lekár Claudios Galénos (129–216 n. l.) vo svojom traktáte Quod optimus medicus sit quoque philosophus zdôrazňoval, že dobrý lekár má byť zároveň filozofom. Dnes by tiež mal byť lekár aspoň sčasti filozofom, ako hovorí nestor českej psychiatrie Radkin Honzák: „Lékař není jen řemeslník, ale měl by být i filozof, který se popasuje s problémy dobové medicíny.“

Immanuel Kant svojou šírkou záujmov mimoriadne ovplyvnil vývoj filozofického myslenia, no významne prispel nielen k rozvoju filozofie, etiky, estetiky a práva, ale aj prírodných vied a medicíny. Bol predstaviteľom osvietenstva, kedy človek podľa jeho slov konečne získal odvahu používať svoj rozum. Zameraním na rozumové schopnosti človeka a nie objekty jeho poznávania tak spôsobil vo filozofii revolúciu, porovnateľnú s Koperníkovým objavom heliocentrizmu. Kant svojou filozofiou pomohol hlavne nemeckej teoretickej medicíne získať vedecký charakter. Medicína sa tak stala od osvietenského obdobia racionálnou vedou. Napriek tomu, že sa Kant medicínou systematicky nezaoberal, jeho stopy hlavne v medicínskej etike sú pomerne silne zakotvené. V európskej medicíne pred nástupom osvietenstva prevládala veľmi dlho dogmatická humorálna patológia z čias Aristotela a Galéna, čo začal kritizovať ako prvý až Paracelsus (1493–1541). Pred obdobím osvietenstva boli vo filozofii a medicíne rozšírené hlavne teórie vitalizmu, vychádzajúce z Aristotelovho učenia o entelechii, kam môžeme zaradiť aj Paracelsov archeus. Až rozvoj prírodných vied rozvíril diskusiu o medicíne, ktorá začala intenzívnejšie využívať v liečbe nové vedecké poznatky.

Kant sa intenzívne zaujímal aj o aktuálne medicínske problémy na univerzite v Königsbergu (Královci, dnešnom Kaliningradu), na ktorej učil. Vo svojej rozprave Conflict of the Faculties Kant zaradil lekársku fakultu medzi tri najdôležitejšie fakulty univerzity z dôvodu jej jedinečnosti ako prírodnej vedy. Hlavne v tretej časti tejto rozpravy zdôrazňoval prevenciu ochorení, na ktorej by mal participovať štát, takže jeho filozofia vedeckej medicíny mala v Nemecku veľký vplyv aj v ďalších rokoch. Kant bol autorom viacerých etických spisov a vo svojich pojedaniach venoval veľkú pozornosť ľudskému konaniu z hľadiska mravnosti a pokúšal sa určiť podiel rozumu na jeho princípoch. Stredobodom jeho etických princípov bolo presvedčenie o slobodnom a racionálnom jednaní človeka. Jeho všeobecný mravný príkaz mal podobu pravidiel ľudského správania, obsahujúcich povinnosť. Kantov kategorický imperatív (v mravnom zákone) má túto formuláciu: „Konaj tak, aby sa zásady tvojho konania mohli stať všeobecným zákonom, aby si svoju vôľu mohol pokladať za zdroj všeobecného zákona.“ Povinnosť je podľa Kanta jediným prameňom i podmienkou morálneho konania. Povinnosťou nie je konať mravné dobro, ale je mravným dobrom konať povinnosť. V medicíne sa stali tieto otázky vo vzťahu lekár – pacient vysoko aktuálne, čo pretrváva dodnes.

Vladimír Bzdúch