Klinický logopéd ako „tajná zbraň“ gastroenterológa v boji proti dysfágii

Overview

Dysfágia predstavuje klinicky závažnú poruchu prehĺtania s potenciálom významne ovplyvniť respiračnú bezpečnosť, hydratáciu, nutričný stav a celkovú kvalitu života pacienta. V gastroenterologickej praxi sa dysfágia najčastejšie manifestuje pri podozrení na ezofageálnu etiológiu, avšak klinický obraz je v súčasnosti čoraz viac determinovaný aj orofaryngeálnou a funkčnou zložkou porúch prehĺtania. Z tohto dôvodu je diagnostika a manažment dysfágie podmienený interdisciplinárnym prístupom, v rámci ktorého má zásadné postavenie spolupráca gastroenterológa a klinického logopéda-dysfagiológa. Gastroenterológ sa zameriava na identifikáciu organickej etiológie ťažkostí, zatiaľ čo klinický logopéd-dysfagiológ hodnotí funkčný priebeh prehĺtania, riziko aspirácie a aplikuje možnosti behaviorálnej liečby orofaryngeálnej dysfágie. Koordinovaný postup oboch špecializácií umožňuje presnejšiu diferenciálnu diagnostiku, skoré zachytenie rizikových pacientov, bezpečnejší nutričný manažment a efektívnejšie terapeutické vedenie. Interdisciplinárna spolupráca predstavuje kľúčový predpoklad optimalizácie starostlivosti o pacienta s dysfágiou, pričom má zásadný vplyv na klinický výsledok aj na kvalitu života pacienta.

Klíčová slova:

orofaryngeálna dysfágia – deglutícia – klinická logopédia – dysfagiológia – behaviorálna liečba

Úvod

Prehĺtanie (deglutícia) predstavuje komplexný proces, na ktorom sa zúčastňuje niekoľko vzájomne prepojených systémov. Správne fungujúca deglutícia vyžaduje interakciu centrálneho a periférneho nervového systému, koordináciu senzorických a motorických mechanizmov, a s tým súvisiace zapojenie veľkého množstva svalov a šiestich hlavových nervov (n. V, n. VII, n. IX, n. X, n. XI, n. XII). Cieľom prehĺtania je bezpečný transport potravy a liekov z ústnej dutiny smerom do žalúdka. Uvedenú komplexnú, koordinovanú sekvenciu pohybov svalov úst, hltana a pažeráka označujeme pojmom prehĺtací akt [1].

V rámci prehĺtacieho aktu rozlišujeme tri fázy –⁠ orálnu, faryngeálnu a ezofageálnu fázu. Orálna fáza je vôľou ovládaná, zatiaľ čo ďalšie dve fázy sú už reflexné, pod vedením autonómneho nervového systému. Vôľové aj reflexné časti prehĺtacieho aktu zabezpečuje predný mozog a jeho kortikálne a subkortikálne centrá. Reflexnú časť zaisťujú centrá v mozgovom kmeni, ktoré kontrolujú faryngeálnu a ezofageálnu fázu prehĺtania a vyžadujú bilaterálnu inerváciu [2–4].

Termínom dysfágia sa označuje porucha prehĺtania, ktorá predstavuje dysfunkciu alebo narušenie prehĺtacieho aktu. Vzniká ako dôsledok postihnutia niektorej zo štruktúr, ktoré sa podieľajú na prehĺtacom akte. Z hľadiska patofyziológie diferencujeme poruchy prehĺtania spôsobené anatomickými zmenami (štrukturálna dysfágia) a dysfágiu vznikajúcu pri poruchách nervového a svalového systému (funkčná dysfágia). Z hľadiska anatomickej lokalizácie rozlišujeme dysfágiu orofaryngeálnu a ezofageálnu [5,6].

Vzhľadom na komplexnosť prehĺtacieho aktu nie je prekvapujúce, že v diagnosticko-terapeutickom manažmente poruchy prehĺtania (dysfágie) je potrebná interdisciplinárna spolupráca viacerých špecialistov, ideálne v rámci tzv. dysfagiologického tímu. Členmi takého tímu sú špecialisti z oblasti otorinolaryngológie, rádiológie, neurológie a gastroenterológie, v prípade personálneho zabezpečenia aj klinický psychológ, fyzioterapeut, nutričný poradca, či liečebný pedagóg. Kľúčové postavenie v dysfagiologickom tíme však zohráva klinický logopéd so špecializáciou z dysfagiológie [2]. Cieľom multiodborového manažmentu je predchádzanie vzniku komplikácií dysfágie (napr. aspirácia, malnutrícia) a zmiernenie, či odstránenie jej symptómov, čím sa zlepšuje kvalita života pacienta [3,7].

 

Klinické rysy orofaryngeálnej dysfágie

Prevalencia orofaryngeálnej dysfágie v nemocničnom prostredí je 36,5 % [8]. Medzi najčastejšie symptómy pacientov patrí aspirácia a aspiračná pneumónia, neschopnosť iniciovať hlt a pocit stagnácie či obštrukcie v oblasti krku –⁠ nad úrovňou horného pažerákového zvierača (UES –⁠ upper esophageal sphincter).

Diferenciálne diagnosticky je potrebné odlíšiť skutočnú dysfágiu od pocitu diskomfortu charakteru globu či xerostómiu. Pripomíname, že globus sa považuje za tzv. funkčné ochorenie tráviaceho traktu (alebo porucha interakcie mozog–črevo) a definuje sa ako nebolestivý pocit cudzieho telesa v hrdle, ktorý sa pociťuje medzi jedlami, a teda v samotnom prehĺtaní nebráni [9]. Druhým cieľom je určenie predpokladanej lokalizácie poruchy, čiže odlíšenie orofaryngeálnej od ezofageálnej dysfágie. Ak pacienti pociťujú symptómy za hrudnou kosťou (pocit sťaženého prechodu sústa, nekardiálna bolesť na hrudníku), jedná sa o dysfágiu ezofageálnu. V prípade, že ide o „orofaryngeálne“ symptómy (popísané nižšie), je pravdepodobné, že ide skutočne o orofaryngeálnu dysfágiu. Avšak, aj časť pacientov s pažerákovou príčinou dysfágie referuje svoje symptómy do oblasti krku. Špecifiká orofaryngeálnej a ezofageálnej dysfágie uvádzame v prehľadnej tab. 1.

 

V každej z fáz prehĺtania (orálna, faryngeálna, ezofageálna) dominuje iný zdroj pohybu napomáhajúci transportu bolusu. V orálnej fáze ide o telo jazyka, vo faryngeálnej fáze o koreň jazyka a steny faryngu a pri ezofageálnej fáze prehĺtania je dominujúcim zdrojom pohybu práve svalovina pažeráka. Orofaryngeálna dysfágia zahŕňa narušenie orálnej a faryngeálnej fázy prehĺtania [3].

Narušenie orálnej fázy prehĺtania zahŕňa dysfunkciu iniciálneho príjmu potravy, prípravy a spracovania bolusu a jeho transportu smerom do ezofágu. Poruchy v orálnej prípravnej fáze sú najčastejšie poruchy fyziologické –⁠ napr. hyposenzitivita a znížená senzorika orofaciálnej oblasti, deficity vo svalovom tonuse, poruchy pohyblivosti svalov pier, jazyka, tváre a mandibuly a poruchy funkcie hryzenia a žutia. Dôsledkom toho je napr. vytekanie slín a potravy z úst, hypersalivácia, stagnácia slín a hlienov v ústach a v krčnej oblasti, reziduá potravy v ústnej dutine alebo pocit stagnácie v oblasti krku, ťažkosti so žutím a formovaním bolusu. Poruchy v orálnej transportnej fáze sú najčastejšie hypotónia, oneskorené alebo abnormálne pohyby jazyka, porucha hybnosti apikálnej či dorzálnej časti jazyka, ako aj poruchy koordinácie. Hlavnými symptómami sú predĺženie orálnej transportnej fázy, porucha transportu bolusu do faryngu a orálne reziduá.

V časti prechodu medzi orálnou a faryngeálnou fázou prehĺtania sa môže objaviť obmedzená hybnosť či asymetria pri pohybe velofaryngeálneho mechanizmu (systém tvorený mäkkým podnebím a stenami hltana), insuficientný velofaryngeálny záver (nedostatočné oddelenie ústnej a nosovej dutiny) (obr. 1), absencia dávivého reflexu alebo oneskorená iniciácia reflexu prehltnutia. Typickými symptómami sú nazálna regurgitácia, „leaking“ bolusu pred prehltnutím a z toho vyplývajúci oneskorený nástup reflexnej faryngeálnej fázy prehĺtania [3,10].

 

Dysfunkcia vo faryngeálnej fáze prehĺtania vzniká ako dôsledok zníženej pohyblivosti bázy jazyka, insuficientného velofaryngeálneho uzáveru, narušenie kontraktility faryngeálneho svalstva či elevácie laryngu, oslabenie laryngeálneho uzáveru a porucha relaxácie alebo otvorenia UES. Typickými symptómami sú potreba odkašľať si v priebehu dňa, budenie sa na kašeľ počas noci, výrazný pocit zahlienenia ráno po zobudení, kašeľ pred, počas a po prehltnutí bolusu, pocit stagnácie bolusu v oblasti krku a následné intermitentné dusenie sa, zmena hlasu po prehltnutí, obmedzená alebo absentujúca hybnosť hyolaryngeálneho komplexu, insuficientný hlasivkový uzáver, čo vedie k nedostatočnej ochrane dolných dýchacích ciest pred možnou penetráciou či aspiráciou. V tomto prípade je riziková najmä tichá aspirácia bez manifestácie reflexného kašľa [3,11].

 

Klinický logopéd –⁠ certifikovaný dysfagiológ

Diagnostika orofaryngeálnej dysfágie je komplexný proces vyžadujúci si spoluprácu multidisciplinárneho dysfagiologického tímu. V prípade, že má pacient ťažkosti s deglutíciou potravy v neprítomnosti ezofageálnej dysfágie, je klinicko-logopedické (dysfagiologické) vyšetrenie adekvátnou voľbou.

V rámci prvotnej selekcie rizikových pacientov z hľadiska prítomnosti/neprítomnosti dysfágie realizuje klinický logopéd-dysfagiológ (ďalej len dysfagiológ) screeningové vyšetrenie, ktoré pomáha zhodnotiť možné riziko dysfágie a aspirácie. Existuje niekoľko screeningových testov, ktoré sa medzi sebou odlišujú objemom či viskozitou ponúkanej konzistencie potravy (napr. Danielsovej test; GUSS test –⁠ The Gugging Swallowing Screen; V-VST –⁠ Volume-Viscosity Swallowing Test). Ich cieľom je identifikovať čo najviac rizikových pacientov už v ranom štádiu, zhodnotiť pravdepodobnosť dysfágie, určiť potrebu ďalšieho vyšetrenia prehĺtania, posúdiť bezpečnosť orálneho príjmu potravy a tekutín a zistiť potrebu alternatívnej formy príjmu potravy či tekutín [6,12]. Niektoré screeningové testy by mohli v súčasnosti realizovať aj špeciálne erudované sestry, čím by urýchlili celý diagnostický proces.

Pacienti s identifikovaným rizikom dysfágie a aspirácie ďalej podstupujú klinické vyšetrenie dysfágie realizované dysfagiológom. Pozostáva zo subjektívneho hodnotenia porúch prehĺtania pacientom prostredníctvom dotazníka EAT-10. Vyšetrenie pokračuje odoberaním anamnézy od pacienta a jeho rodinných príslušníkov. Otázky sú cielené na charakter a trvanie prehĺtacích ťažkostí, ich sprievodných príznakov a celkového zdravotného stavu pacienta (stav vedomia, respiračný status, kognícia, kooperácia, emocionalita, narušená komunikačná schopnosť, nutričný status, motorika, posturálna kontrola). Vyšetrenie sa ďalej zameriava na posúdenie funkčnosti orálneho príjmu. Využíva sa na to Škála funkčného orálneho príjmu (FOIS –⁠ functional oral intake scale) –⁠ výsledkom je úroveň schopnosti prijímať stravu per os). Nasleduje vyšetrenie hlavových nervov zúčastňujúcich sa na prehĺtaní (n. V, n. VII, n. IX, n. X, n. XI, n. XII). Pri tomto vyšetrení sa hodnotia orgány prehĺtania v pokoji a pri pohybe –⁠ pohľadom, palpáciou, posudzujú sa facio-orálne funkcie –⁠ motorika, senzorika, hrtanovo-hltanové funkcie –⁠ prítomnosť vôľového kašľa, dávivého reflexu, stav pohyblivosti velofaryngeálneho mechanizmu, hodnotí sa kvalita hlasu a schopnosť elevácie hyolaryngeálneho komplexu pri prehĺtaní (obr. 2). Cieľom klinického vyšetrenia je stanoviť hypotézu o oblasti narušenia prehĺtania, určiť vhodný spôsob výživy a formulovať ďalší plán manažmentu pacienta s indikáciou inštrumentálneho vyšetrenia [3,6,13].

 

Inštrumentálne vyšetrenie prehĺtania

Medzi dostupné diagnostické metodiky na Slovensku patrí FEES (Fiberoptic Endoscopic Evaluation of Swallowing) –⁠ videoendoskopické funkčné vyšetrenie prehĺtacieho aktu a VFSS (Videofluoroscopic Swallowing Study) –⁠ rádiologické vyšetrenie celého horného tráviaceho traktu. V zahraničí viac využívaná a na Slovensku postupne implementovaná metóda s využitím faryngeálnej manometrie s impedanciou P-HRM-I (Pharyngeal High Resolution Manometry –⁠ Impedance) sa tiež postupne stáva súčasťou prístrojového vyšetrenia dysfágie. V prípade ťažkostí poukazujúcich na možnú ezofageálnu dysfágiu smeruje dysfagiológ pacienta na vyšetrenie prostredníctvom ezofagogastroduodenoskopie (EGD), ktoré spadá pod kompetencie gastroenterológa [14].

FEES je neinvazívne diagnostické vyšetrenie, ktoré spoľahlivo hodnotí bezpečnosť a adekvátnosť prehĺtania a napomáha porozumieť patomechanizmom ovplyvňujúcich prehĺtanie. FEES je pacientami dobre tolerovaný a možno ho realizovať aj v rámci bed-side vyšetrenia. Flexibilný videolaryngoskop sa zavádza transnazálne do oblasti hypofaryngu nad úroveň hlasiviek. Uvedené vyšetrenie nám umožňuje vizualizovať anatomické pomery, zhodnotiť stav sliznice po resekciách, posúdiť velofaryngeálnu funkciu, zobraziť stav laryngu a hlasiviek, zhodnotiť úroveň sekrétov z hľadiska množstva a lokalizácie, identifikovať možnú unaviteľnosť pri prehĺtaní, určiť množstvo a lokalizáciu reziduí bolusov potravy či tekutín alebo môžeme toto vyšetrenie využiť aj ako spätnú väzbu pre pacienta (obr. 3). Kontraindikáciou je porucha vedomia, nespolupráca pacienta, či nekontrolovateľný tremor alebo anamnéza traumy v oblasti nazálnej dutiny či závažná epistaxa. V rámci kvantitatívneho hodnotenia pri FEES vyšetrení využívame rôzne škály (Novozélandská škála sekrétov, Yaleská škála závažnosti faryngeálnych reziduí a PAS –⁠ Penetračno-aspiračná škála podľa Rosenbeka), ktorých výsledkom je jednotné zhodnotenie deficitov vo faryngeálnej fáze prehĺtania pomocou systému hodnotenia DIGEST (Dynamic imaging grade of swallowing toxicity). Systém hodnotí prehĺtanie z hľadiska úrovne bezpečnosti prehĺtania a úrovne efektivity prehĺtania (percentuálny podiel faryngeálnych reziduí) [11,15].

 

VFSS je najstarším a najznámejším inštrumentálnym vyšetrením prehĺtacieho aktu. Ide o rádiodiagnostickú metódu, ktorá umožňuje zobraziť dynamický proces prehĺtania a poukazuje na charakter poruchy (napr. oneskorená iniciácia reflexu prehĺtania, neúplná elevácia laryngu, laryngeálna aspirácia a i.) (obr. 4). Vyšetrenie sa realizuje v laterálnej projekcii, ktorú možno doplniť aj o anterio-posteriórnu pozíciu (AP projekcia). Počas vyšetrenia pacient prehĺta jedlo zmiešané s báriovou látkou. Použitím kontrastnej látky dokážeme presne posúdiť bezpečnosť príjmu potravy a tekutín per os v rámci orálnej a faryngeálnej fázy prehĺtania, t. j. pomocou vyšetrenia detegujeme prítomnosť aspirácie. Zároveň, toto vyšetrenie môže pomôcť odhaliť sekundárnu aspiráciu pri refluxe, kedy je časť bolusu regurgitovaná späť do hypofaryngu. Pri analýze záznamu tiež využívame rôzne škály (PAS –⁠ Penetračno-aspiračná škála podľa Rosenbeka; BRS –⁠ Bolus residue scale). Uvedené škály nám pomáhajú bližšie špecifikovať typ laryngeálnej penetrácie či aspirácie (predeglutičná, intradeglutičná, postdeglutičná) a identifikovať miesto reziduí (oblasť valekúl, piriformných recesov, zadná hltanová stena). Nevýhodou VFSS je, že ide o ionizujúce žiarenie, ktoré pri dlhodobom pôsobení nesie radiačné riziko [10,16].

 

Novším prístrojovým vyšetrením je P-HRM-I. Vychádza z princípov high-resolution manometrie pažeráka, pričom jej rozšírením o meranie impedancie sa dosahuje komplexné zhodnotenie prehĺtacieho aktu, najmä v oblasti faryngeálneho svalstva a UES. To znamená, že ponúka objektívne zhodnotenie biomechaniky prehĺtania pomocou analýzy konkrétnych manometrických parametrov, ktoré ju popisujú. P-HRM-I rozširuje diagnostiku aj o možnosť určenia patofyziologického podkladu poruchy prehĺtania, a to odlíšením nedostatočnej propulzie bolusu (napr. slabá kontraktilita faryngeálneho svalstva) od reštrikcie na úrovni UES (napr. porucha relaxácie a otvorenia UES). Funkcia faryngeálneho svalstva a UES je odlišná v závislosti od konzistencie a objemu bolusu. P-HRM-I neumožňuje zhodnotiť všetky aspekty prehĺtacieho aktu, preto sa môže stať, že pacient s orofaryngeálnou dysfágiou má na P-HRM-I normálny nález, preto je nevyhnutná kombinácia aj s vyššie popísaným klinickým vyšetrením dysfágie [17].

 

Terapia orofaryngeálnej dysfágie

Samotná terapia dysfágie závisí od jej príčiny, stupňa závažnosti a bezpečnosti orálneho príjmu. Pred liečbou sa zhodnocuje potenciálne riziko aspirácie a prípadná potreba alternatívneho spôsobu výživy –⁠ enterálna forma. Úlohu zohráva aj kognitívny stav pacienta, pretože nie každý pacient je vhodný kandidát na aktívnu terapiu dysfágie.

Rozlišujú sa postupy vyžadujúce chirurgickú intervenciu a nechirurgickú behaviorálnu liečbu porúch prehĺtania, ktorú realizuje práve dysfagiológ. Liečba dysfágie vychádza z predpokladu, že biomechanické zložky prehĺtania možno kontrolovať a regulovať intelektom –⁠ vôľou. Jej hlavným cieľom je zachovať u pacienta perorálne vyživovanie a dosiahnuť bezpečné a efektívne prehĺtanie, čím sa snažíme zachovať dobrú kvalitu života pacientov s dysfágiou [9,18]. Bezpečné prehĺtanie predstavuje vytvorenie takého laryngeálneho uzáveru, ktorý redukuje riziko prieniku tekutín a potravy do dolných dýchacích ciest. Efektívne prehĺtanie znamená zabezpečenie plynulého prechodu bolusu potravy z dutiny ústnej smerom do žalúdka, ale aj adekvátne vyčistenie orálneho, orofaryngeálneho či hypofaryngeálneho priestoru od reziduí, čím sa zabraňuje penetrácii a následnej aspirácii bolusu do dolných dýchacích ciest.

Rozlišujeme priamu a nepriamu liečbu dysfágie, pričom v rámci obnovovania procesu funkcie prehĺtania sú podstatnými aspektmi kompenzácia a rehabilitácia. Kompenzačné postupy upravujú prehĺtací akt kvôli okamžitému benefitu pre pacienta počas samotného prehĺtania. Využívajú na to anatomicko-priestorové vzťahy a vplyv gravitácie.Tieto postupy ale nevytvárajú dlhodobú zmenu funkcie. Na druhej strane, rehabilitačné techniky dokážu reštituovať funkciu prehĺtania a dlhodobo ju meniť. Ich cieľom je získať lepšiu silu a mobilitu štruktúr podieľajúcich sa na prehĺtaní prostredníctvom periférneho posilňovania svalov deglutície a periférnej senzitívno-senzorickej stimulácie [11,19]. Tieto rehabilitačné techniky využívajú a zároveň aj stimulujú neurálnu plasticitu mozgu [20].

Nepriama liečba dysfágie predstavuje aplikáciu cvičení, ktoré sa realizujú bez použitia potravy, trénujú sa izolovane alebo s použitím vlastných slín. Vplývajú na mechanizmus prehĺtania tým, že pôsobia na zlepšenie sily a koordinácie svalov používaných pri prehĺtaní. Ide o súhrn cvičení zameraných na posilnenie bilabiálneho uzáveru, ROM exercises (Range of motion –⁠ súbor cvičení zameraných na zväčšenie rozsahu pohybu jazyka a posilnenie jeho svalstva), upevnenie addukcie hlasiviek a i. [21,22].

Priama liečba dysfágie už priamo súvisí s prehĺtaním jedla alebo tekutín. Hlavným cieľom liečby je zlepšenie prehĺtania bolusu potravy či tekutín pomocou využitia techník orálnej senzorickej stimulácie a posturálnych stratégií či prehĺtacích manévrov [16,18]. Posturálne stratégie sa uplatňujú pred nástupom faryngeálnej fázy prehĺtania a potrebné je ich zachovať až do momentu ukončenia celého procesu. Jedná sa o zmeny pozície tela a polohy hlavy, čím pôsobia na biomechaniku prehĺtania. Kontraindikáciou týchto stratégií sú poruchy stability hlavy a krku, ako aj kognitívny a jazykový deficit. Prehĺtacie manévre predstavujú behaviorálne techniky, ktoré zahŕňajú vôľou ovládané pohyby orálnych, faryngeálnych alebo laryngeálnych štruktúr. Aplikujú sa pred alebo počas zahájenia faryngeálnej fázy prehĺtania [19,23]. Bližšie si špecifikujeme kompenzačné prehĺtacie manévre, ktoré najviac vplývajú na kontraktilitu faryngeálneho svalstva a na UES.

Manéver úsilné prehĺtanie sa využíva ako kompenzačná stratégia s cieľom posilniť posteriórny pohyb koreňa jazyka a zároveň aj anteriórny pohyb zadnej faryngeálnej steny počas prehĺtania. Z fyziologického hľadiska dokáže tento manéver zvýšiť orolingválny tlak a tlak v hornej časti hltana na bolus, čím zároveň dokáže zlepšiť silu prehĺtania, a znížiť tak množstvo reziduí v mezofaryngu a hypofaryngu (obr. 5). Aplikáciou manévra dokážeme eliminovať riziko penetrácie či aspirácie reziduí do dolných dýchacích ciest.

 

Mendelsohnov manéver má kompenzačný aj rehabilitačný efekt, to znamená, že pri jeho používaní dokážeme ovplyvniť funkciu jednotlivých prehĺtacích štruktúr. Cieľom manévra je vedomé predĺženie elevácie hrtana počas prehĺtania, čím vplýva na funkciu m. cricopharyngeus (obr. 2) a konečným výsledkom je zlepšenie otvorenia UES a toku bolusu. Manéver nie je možné aplikovať u pacientov s kognitívnymi deficitmi a s narušením v oblasti porozumenia hovorenej reči.

V rámci nepriamej liečby dysfágie realizujeme kompenzačný manéver s názvom Shaker cvičenie. Aplikuje sa v prípade potreby posilniť suprahyoidné a čiastočne aj infrahyoidné svaly zodpovedajúce za otváranie UES a výsledkom cvičenia je aj zníženie hypofaryngeálneho intrabolusového tlaku (obr. 6). Kontraindikáciou sú ťažkosti v oblasti krčnej chrbtice, rôzne neuromuskulárne ochorenia, tracheostómia a i. [11,19,24].

 

Záver

Dysfágia predstavuje klinicky významný problém, ktorý spôsobuje závažné dôsledky z hľadiska výživy, hydratácie, respiračnej bezpečnosti a celkovej kvality života pacienta. Adekvátny manažment pacienta s dysfágiou vyžaduje posúdenie morfologických a funkčných deficitov od oblasti orálnej dutiny až po žalúdok. V rámci diferenciálnej diagnostiky a interdisciplinárnej tímovej spolupráci dokážeme realizovať presnejšiu diagnostiku dysfágie a aplikovať adekvátnu liečbu. Do popredia sa tak dostáva kľúčová spolupráca gastroenterológa a klinického logopéda-dysfagiológa, pretože gastroenterológ sa podieľa na odhalení organickej etiológie dysfágie, zatiaľ čo klinický logopéd-dysfagiológ hodnotí funkčný priebeh prehĺtania, riziko aspirácie a stanovuje možnosti behaviorálnej liečby s využitím kompenzačných mechanizmov.

Vzájomná kooperácia gastroenterológa a klinického logopéda-dysfagiológa, pri stanovovaní terapeutického plánu, je nevyhnutná pre zohľadnenie funkčných a organických aspektov porúch prehĺtania a optimalizáciu nutričného manažmentu. U pacientov vyžadujúcich intenzívnu starostlivosť v akútnom štádiu ochorenia je klinicko-logopedická intervencia a manažment dysfágie kľúčovou úlohou. Podrobným diagnostickým vyšetrením dokážeme realizovať strategické rozhodnutie, či pacient bude schopný profitovať z klinicko-logopedickej terapie a liečby dysfágie alebo je potrebná indikácia enterálnej výživy.

Včasná diagnostika a koordinovaný multidisciplinárny prístup sú rozhodujúce pri stanovení patofyziologického podkladu prehĺtacej poruchy a v rámci prevencie komplikácií, realizácie bezpečného a efektívneho prehĺtania, zlepšenia nutričného stavu, výrazne vplývajú na zachovanie čo možno najvyššej kvality života pacienta.

Od septembra 2025 existuje na Slovensku 15 zdravotníckych pracovísk, kde pracujú klinickí logopédi s certifikátom z dysfagiológie. Zoznam pracovísk je dostupný na www.skizp.sk (sekcia klinická logopédia, časť certifikačné štúdium).

Doručené/Submitted: 3. 7. 2026

Prijaté/Accepted: 13. 7. 2026

 

Korešpondujúci autor

doc. MUDr. Peter Bánovčin, PhD.

Interná klinika –⁠ gastroenterologická

JLF UK a UN Martin

Kollárova 2

036 01 Martin

pbanovcin@gmail.com